Ešte jedna šanca by Tomáš P.

“Neuveriteľné,” žasol Norbert s otvorenými ústami.

Okolo neho sa objavilo niekoľko postáv. Najprv boli zahalené v hmle, no postupom času sa odkryli ich tváre.

Stáli tam všetci, presne tak, ako si ich pamätal. Július, jeho najlepší priateľ. Tatiana, dievča, ktoré sa mu páčilo už od základnej školy. Peter a Daniel, Norbertovi susedia, dvojičky. A samozrejme aj Lenka, ktorá sa do tejto spoločnosti dostala celkom náhodou.

Z jukeboxu začala hrať metalová hudba, preto sa celá partia presunula na vrchné poschodie. Posadali si do kožených kresiel okolo stolíka a v tichosti počúvali praskajúci oheň v krbe. Lenka spravila čaj, takže sa mali čím zahriať. Keďže Júliusovi čaj nestačil, z batohu vybral ťapku, odpil si a posunul ju vedľa.

“Za toto ti dávam veľký plusový bod, Norbert,” začal konverzáciu Peter. “Už nikdy nepoviem, že nevieš odhadnúť, kedy ide búrka.”

Všetci navôkol sa zasmiali.

“Poďakuj Tatiane, to ona našla túto chatu a vybavila nám toto skvelé ubytovanie,” odvetil Norbert a žmurkol na Tatianu.

Úsmev opätovala, no neodpovedala. Iba otočila pohľad späť ku krbu a k tlejúcemu ohňu natiahla ruky.

“Tak teda, na Tatianu!” zvolal Július. V ruke mal ešte neotvorenú fľašu borovičky a šesť poldecákov.

“Na Tatianu!” jednohlasne odpovedali všetci, keď Július nalial do pohárikov zázračnú tekutinu.

Norbert si všimol, že Tatiana sa trošku červená. Akoby jej vadilo, že na prípitok bola stredobodom pozornosti. Alebo ju to tešilo?

Večer plynul tak, ako plynuli podobné večery s podobnou spoločnosťou. Keď sa vypila prvá fľaška, ktosi doniesol druhú a zábava pokračovala. Čím viac alkoholu mali v tele, tým dôležitejšie témy rozoberali. Začalo to školou a futbalom, no neskôr sa dostali k politike a enviromentalistike.

Keďže Norbert nemal chuť sa pohádať, vyšiel na balkón na cigaretu. Ešte si ani nestihol zapáliť, keď sa balkónové dvere otvorili znovu. Do dažďového počasia za ním vyšla Tatiana. Teraz prišiel môj čas, pomyslel si Norbert a podal Tatiane cigaretu.

“Tiež sa ti nechce baviť sa o politike?” začala konverzáciu.

Norbert iba prikývol. Z cigarety si potiahol viac ako obvykle a z úst vypustil niekoľko dymových krúžkov.

“A o čom by si sa chcel rozprávať?”

“O láske.”

Tatiana sa rozosmiala.

“Ty si takýto romantik?”

“Možno. Ale o láske sa v dnešnej dobe už nikto nerozpráva.”

“Všetci idú rovno na vec, hm?” spýtala sa Tatiana a drgla Norberta lakťom.

Norbert opäť len prikývol. Dymové krúžky sa tentokrát zjavili pred Tatianou.

“Kde si sa naučil robiť krúžky?”

“Myslím, že to bolo ešte na základnej škole. S chalanmi sme fajčili potajme na záchode a spoločne sme sa hecovali, komu sa ako prvému podaria spraviť. Samozrejme, že som prehral,” Norbert sa usmial na Tatianu. “Tak som potom fajčil sám, aby sa ich naučil. Po mesiaci som im to natrel.”

“Ha, to je zaujímavé. Ja som si pozrela tutoriál na YouTube. Asi máš lepší príbeh,” zhodnotila Tatiana.

Opäť ho drgla lakťom. Norbert opäť len prikývol. Tentokrát však pridal aj úsmev.

Tatiana dofajčila cigaretu a špak vhodila do zaváraninového pohára, ktorý im na balkóne slúžil ako popolník. Norbert už nič nestihol povedať, Tatiana vošla dovnútra a zabuchla za sebou dvere.

“Posral si to,” povedal si Norbert pre seba a aj on hodil špak do pohára.

Keď vošiel dnu, v miestnosti našiel iba Tatianu a jej dvoch bratov. Nazrel do kuchyne, no ani tam nikto nebol.

“Kam išli Július a Lenka?”

“Povedali, že idú spať,” odpovedal Daniel a zasmial sa.

“No keď budeš skutočne ticho, začuješ, že klamali,” dodal Peter.

Norbert nastražil ucho a z izby počul akési pravidelné zvuky. Zdalo sa mu, že niekto vzdychá. Klasický večer.

“Nezahráme si poker?” navrhol odrazu Daniel, ani nepočkal na odpoveď a rovno vytiahol pokrový kufrík.

“Zahrajte si len vy, chlapci. Ja som už unavená a idem spať,” odmietla Tatiana a pobrala sa do izby. Norbertovi sa zdalo, že keď vstávala, žmurkla naňho.

Peter rozdal karty na prvú partiu. Ešte raz skúsil naliať z prázdnej fľaše, no keď z nej žiadna tekutina nevyšla, znechutený ju hodil na kreslo oproti.

Nie, až teraz prišla moja chvíľa, pomyslel si Norbert. Bez slova vstal od stola a pobral sa do izby, kam pred chvíľou odišla Tatiana.

“Tak čo Norbert, dorovnávaš?” začul za sebou predtým, ako otvoril dvere.

V izbe bolo prítmie, jediné svetlo vyžarovala malá lampička pod oknom. Privrel oči, aby lepšie videl.

Tatiana ležala na posteli. Bola zakrytá, no Norbert videl, že pod perinou je nahá.

“Už som si myslela, že si nepochopil,” povedal s úsmevom a odokryla perinu, aby mu spravila vedľa seba miesto.

Norbert mal pravdu, bola nahá.

Vtedy sa ozvalo ohlušujúce prasknutie. Norberta začala neskutočne bolieť hlava. Akoby mu niekto do spánku pichal tisícimi ihlami.

“Ospravedlňujem sa, pane. Proces odobratia recordatiovača občas spôsobí bolesť. Prejde to do pár minút.”

Norbert otvoril oči. Nachádzal sa v bielej miestnosti s rôznymi prístrojmi. Oproti nemu stál chlapík s bielymi okuliarmi v rukách. Odložil ich na stolík vedľa a odišiel z miestnosti. Norbert sa zahľadel na okuliare a všimol si, že po bokoch má akési snímače. Presne na miestach, kde cíti pichanie. Aj keď musel uznať, že to pichanie pomaly prechádza.

Norbert sa pozrel von oknom a videl lietajúce autá. Akoby sa posunul v čase. Aj všetko v miestnosti vyzeralo ako z budúcnosti. Ani tie zázračné okuliare na stolíku neboli obyčajné, bola to nejaká pokročilá technológia.

Vtedy sa rozleteli dvere do miestnosti a dnu sa vrútil Július.

“No čo ty starý pes, užil si si svoj narodeninový darček?”

“Július, čo sa stalo?” zmätene sa spýtal Norbert.

“Tá slečna z marketingu hovorila, že sa ti chvíľu môžu mixovať spomienky,” odpovedal Július zamyslene. “Tak ti to skúsim v skratke vysvetliť. Pamätáš si, čo si odo mňa dostal k narodeninám?”

Norbert pokrútil hlavou.

“Fíha, asi je to fakt silné. No nevadí. Dal som ti poukaz na pätnásťminútovú procedúru recordatiovačom. To je prístroj, ktorý ti umožní vrátiť sa v spomienkach do minulosti, do tvojho zážitku, ktorý by si chcel zmeniť.”

Norbert nechápavo potočil hlavou. Veľmi tuho premýšľal.

“Spomienky sa nedajú zmeniť, no môžeš si ich prežiť ešte raz a nespraviť chybu. Aspoň vo svojej hlave. Ja som sa napríklad takto rozlúčil s mamkou predtým, než ju zrazilo auto,” vysvetľoval Július ďalej.

“Už si spomínam,” náhle skríkol Norbert so zdvihnutým ukazovákom. “Vďaku tomu som mohol ešte raz prežiť ten večer na chate. A nespraviť chybu.”

“Presne tak. A čo teda, ako si si to užil?” úlisne sa usmial Július. “Zabodoval si?”

Norbert si spomenul na ten večer. Bolo to pred siedmimi rokmi, no svoju chybu si stále vyčítal. S Tatianou sa odvtedy nevidel. Ako len mohol byť taký slepý? Pred siedmimi rokmi totiž ostal hrať poker.

“Július, prosím. Nabudúce mi kúp polhodinovú procedúru.”